Príliš často je kríž predkladaný nášmu uctievaniu nie ako vznešený cieľ, ktorý dosiahneme tým, že prekonáme samých seba, ale skôr ako symbol smútku, obmedzovania, potláča­nia. Na kríž sa odvolávali nekrofilné povahy, ktoré milujú viac ťažkosti než radosť zo života.

Úlohou každého kres­ťana je stále znovu uvažovať o kríži z teologického, psycho­logického, politického i sociologického hľadiska. Symboly majú stále vplyv na nevedomie. Potrebujú však stálu kon­frontáciu, aby sa mohlo rozvíjať ich uzdravujúce a scelujúce pôsobenie. (Anzelm Grün)

Kríž – znamenie života, spásy a víťazstva

Ježišov kríž bol predovšetkým brutálnym historickým faktom (preto sa tiež do Kréda dostal Pilát Pontský!) Znakom spásy sa stáva až „spôsobom umierania“, ktorého bol kríž užasnutým sved­kom v prípade Ježiša Nazaretského. (Karl Klein).

Kríž bol pre teológov prvotnej cirkvi pohoršením. Ukrižovanie ako najhroznejší trest smrti v antike bol pre teológiu výzvou, aby v kríži odhalili hlbší zmysel. Keď ho teológovia našli, pohoršenie kríža sa stalo znamením Božej múdrosti. Ježiš niekedy „pomáha“ aj svojou bezmocnosťou, solidárny s bezmocnosťou človeka kde­koľvek. Taká spása a vykúpenie nie sú vôbec lacné. Potrebujú ľud­skú spoluúčasť, nie sú len akousi veľkou hrou na Božej scéne. Aj pozíciu a rolu obete Ježiš včleňuje medzi po­zitívne akty, do základného prúdu tvorivej lásky. A naopak u neho postrádame prastarú predstavu, že Bohu je treba niečo „zo svojho“ darovať a uznať tým jeho všemohúcnosť, že má všetky tromfy v ruky, má nárok na všetko. Takéto tendencie je možné nájsť ešte v Sta­rom zákone. Ježiš sa však snaží ukázať celým svojím životom aj zmyslom smrti iného Boha a inú obeť. Kto miluje, vie, že vinu nie je možné vyplatiť, ale len vyhojiť. Zmierenie nevyžaduje urazené božstvo. Zmierenie predsa potrebuje odcudzený človek, ľudská budúcnosť. Kríž ja našou poslušnosťou cene pravdy a lásky – bez záruky, že to „začne fun­govať“. „Kupuje“ nám pravdu, ktorá je v tomto svete vždy drahá. Skrze kríž zaplatil Ježiš cenu nie tak, že my by sme ju platiť ne­mali, ale tak, aby sme skutočne vedeli, že za pravdu a lásku sa platí – všetkým. (Richard Rohr). Tým, že sa človek venuje svetu, ne­uniká pred krížom, ale stále znovu na kríž na­ráža. S utváraním sveta sú spojené sklamania a pády, z ktorých je treba sa vzchopiť a ďalej pracovať na budúcnosti tohto sveta. Kto sa napriek všetkej márnosti zasadzuje proti odporujúcim silám k zlepšeniu pomerov, zakúsi v tomto nasledovaní Ukrižovaného najvnútornejšiu podstatu Kristovho kríža. ...

Zobrazenie trpiaceho Krista
V prvých troch storočiach sa spodoboval vždy len holý kríž, vždy bez tela. Bol víťazným znamením a býval preto zdobený draho­kamami. Najstaršie zachované zobrazenia ukrižovania pochádzajú z 5. storočia: jedno je na doske zo slonoviny, uchovávané v brit­skom múzeu, ďalšie na drevených dverách baziliky svätej Sabiny v Ríme. Na oboch je ale potlačený akýkoľvek výraz utrpenia. Kristus sa vyjavuje v postoji víťaza alebo modlitebníka. Ešte v ranom stredoveku a v románskom štýle sa znázorňovanie Krista vyznačuje ostýchavosťou a úctivosťou. Kráľovská koruna zdobí nielen sudca nad svetom, ale tiež Panovníka na kríži. Až vo vrchol­nej gotike a v ranej renesancii stráca postava Krista svoju hiera­tickú prísnosť v prospech ušľachtilej ľudskosti. Pod vplyvom mystiky utrpenia Bernarda z Clairvaux a Františka z Assisi sa teraz kladie dôraz na Kristovo utrpenie. Ale až neskorá gotika robí utr­penie Ukrižovaného hlavnou témou. A kým u Angelica, florent­ského dominikánskeho mnícha ranej talianskej renesancie, ešte Kristus trpí v tichej kráse, severne od Alp sa znázorňuje vždy viac v štýle drsného realizmu s tŕňovou korunou na hlave. A kým vrcholná talianska renesancia, filozoficky ovplyvnená novoplato­nizmom a spoločensky určovaná vyššími vrstvami, znázorňuje Krista ako prototyp ideálneho človeka, nemecká neskorá gotika, ktorá rastie viac z náboženských zápasov jednotlivca a zo spolo­čenských zvratov, ho maľuje ako zbičovaného, zmučeného, zlo­meného, umierajúceho muža bolesti. Naturalisticky barokový výraz nie je príliš vhodný k prehĺbeniu lásky k ukrižovanému Kris­tovi alebo k zrozumiteľnému priblíženiu kríža ako znamenia ví­ťazstva Božej lásky nad nenávisťou sveta. Skôr by sme mali nadviazať na starocirkevnú tradíciu, ktorá chápala kríž ako zna­menie spásy a víťazstva a ako znamenie, že patríme Bohu.

V drastických zobrazeniach kríža je často vy­jadrená aj potlačená agresivita. Vo východ­nom kresťanstve sú obrazy často „hojivé“, zatiaľčo v západnom kresťanstve sa drastic­kým spôsobom zobrazuje nielen ukrižovanie, ale aj scény zo života mučeníkov. Kresťanské obrazy by mali pôsobiť aj ako obrazy „uzdra­vujúce“. Nechceme pred utrpením zatvárať oči, o to tu nejde.

Nasledovanie Kristovho kríža
V evanjeliách slovo nasledovať vždy vyja­druje oddanie sa Ježišovej osobe (nie náuke) a prispôsobenie svojho života jeho životu. Kto do tohto oddania sa začlení aj možnú obetu svojho života, ten sa radikálne rozhodol. Kto Ježiša nasleduje, nemusí na seba vziať brvná kríža a niesť ich na miesto popravy. Ide o pri­sviedčanie ku každodenným problémom a ťažkostiam, ktoré život prináša (L 9,23). Kríž je výzvou, nie zárukou. Tak ako láska k partnerovi, k vla­stnému spoločenstvu, k idey, k deťom, je nasledovaním Krista až vtedy, keď neuhýba ani pred trpkým fiaskom v rýdzich a hlbokých vzťahoch. Inak totiž nešlo o lásku k druhým, ale k sebe, nešlo o zrelosť hodnú pokračovania vzkriesením, ale sebectvo.

Nasledovanie kríža neoznačuje Kristov kríž, ale jednoducho to, že človek na seba má vziať kríž vlastného života, ktorý nikto ne­pozná lepšie než dotyčný sám a ktorý samozrejme zahrňuje „pri­jatie seba samého“ (Romano Guardini) a svojho „tieňa (C. G. Jung). Znamená ísť vlastnou cestou s rizikom vlastnej situácie a s neistotou ohľadne budúcnosti.

Prvé, čo od nás Boh chce, keď nám dopraje milosť (náročnú, nie lacnú milosť) uvidieť svoje rany, je prijať ich. Dokázať povedať aj k týmto skutočnostiam svojho života svoje „áno“ – a to ja vtedy, keď toto „áno“ ešte nevychádza z plného porozumenia, keď v nás zostávajú ešte nie celkom zodpovedané otázky „prečo“ a „prečo práve ja“. Rany, ktorými ma obdaril „osud“ a „tí druhí“ smiem mať. Do značnej miery prestávajú byť traumami, pokiaľ ich pri­jmem a pokiaľ unesiem svoju skutočnú podobu, odľahčenú a oslo­bodenú od záťaže predstierania a zakrývania, ako aj od záťaže diktátu reklám a vonkajších požiadaviek, ktoré ma nútia či zvád­zajú, aby som bol tým, kým nie som a kým v skutočnosti ani nemám a nemôžem byť. (Tomáš Halík)

Kríž ako symbol v dnešnej dobe

Utrpenie sa dnes tabuizuje. Má zo života zmiznúť. Kríž ako výraz pre strádanie, ktoré v živote prichádza, nás oslobodzuje od ilúzie o akomsi svete bez utrpenia. Mnoho ľudí si dnes o svojom živote robí mylné predstavy. Všetko akoby muselo ísť hladko. Akoby mohli vždy dosiahnuť to, čo chceli a čo si stanovili za cieľ. Myslia, že všetko sa dá naplánovať. Je to „krásny nový svet“ Aldousa Huxleya, svet bez utrpenia, ale tiež bez opravdivej lásky.

U výtvarných spodobení kríža, v ktorých je Kristovo utrpenie zvlášť zdôraznené, vzniká nebezpečie akejsi slasti z utrpenia. Hodno poznamenať, že mnohé z toho, čo neskorší umelci a spi­sovatelia zobrazili, nemá miesto v evanjeliových rozprávaniach. Prvky pátosu, citov a koncentrácie na bolesť a utrpenie. Na Kal­várii napríklad evanjelisti lakonicky oznamujú: „Ukrižovali ho“ bez toho, aby povedali ako. K obrazu opravdivého humanizmu patrí aj zraniteľnosť a skľúčenosť človeka. Opravdivý človek je zraniteľný. Dnes je moderné javiť sa „cool“, že sme nezraniteľní, že si k sebe nič nepripustíme. Kto sa však nenechá zraniť, ten nie je schopný ani milovať. V pravej láske je tiež pripravenosť k zra­neniu. Obraz kríža ukazuje uprostred brutalizácie našej spoločnosti iný obraz človeka, ktorý je schopný súcitu, niekoho, kto sám je schopný strpieť násilie, pretože sa zasadzuje za ľudí. Týmito slo­vami končí svoje podnetné úvahy o kríži Grün.

Štefan Šrobár

Nejčtenější

  • Týden

  • Měsíc

  • Vše