Je to rozhovor s Bohom v tichu ľudského vnútra. Kto sa vie stíšiť a dokáže čakať, môže zažiť mimoriadne veci. Príkladom sú nám starozákonní svedkovia viery, Ježišova matka Mária, aj sám Ježiš.
Kresťanská meditácia nie je únikom zo sveta do ničoty, ale cestou k Bohu. Boh nie je nič z toho, čo ponúka stvorený svet. Odpútanie sa od stvorenia môže byť len prvým krokom v meditácii a nie cieľom ako napríklad v buddhizme. So zenovým buddhizmom má kresťanská meditácia spoločný len prvý krok, ktorým je odpútanie sa od stvorených vecí. Potom už ide kresťanská meditácia vlastnou cestou.
Ježiš sa často uchyľoval do samoty, aby sa mohol dôverne zhovárať so svojím Otcom. Bolo to vo chvíľach radostných, ale aj bolestných. Tiež v živote človeka sú chvíle radostné, ale aj bolestné. Šťastie nie je cieľom, ale ovocím dobrého života.
Meditovať možno vždy a všade. Pri prechádzke v lese, keď sa človek vie stíšiť a započúvať do hlasu svojej duše. Vtedy mu v duši znie hlas celej prírody. Vtedy stromy môže vnímať ako veci alebo ako bytosti, v ktorých prúdi životná sila spájajúca zem s nebom. Meditácia je možná aj zastavením sa pri Božej muke, kaplnke alebo pramienku...
Aj naše cesta za bežnými povinnosťami sa môže stať meditáciou. Je to vtedy, keď sa opierame o prameň života a bytia, ktorým je Boh. Z Božej prítomnosti prúdi do nášho vnútra nový život, ktorý priniesol Ježišov príchod do nášho sveta.
Meditácia v nás zapaľuje Ježišovo svetlo, ktoré svieti v temnote sveta. Prijmime Ježišovo svetlo a snažme sa ho šíriť v našom prostredí. Aj veda a umenie sa môžu stať meditáciou.
Na záver možno povedať, že meditácia je výrazom stálého dôverného spojenia s Bohom. Toto spojenie by sme mali stále obnovovať. Žijeme v ustavičnom zhone za materiálnymi vecami. Stíšenie nás oberá o čas potrebný pre naše povinnosti, ale dáva času zmysel a správnu hodnotu. Biblia hovorí, že všetko v živote má svoj čas.
Štefan Šrobár
