(ČZ 15/2024) Prečo chodíme do kostola? Možno ste si túto otázku nikdy nepoložili. Keď to tak je, je všetko v poriadku a žiadny ďalší výklad nepotrebujete.
Keď si ju raz človek položí, a to je možné v každom veku, ťažko sa jej zbaví. Môže mu pomôcť dajaký silný zážitok, skúsenosť Božej prítomnosti a lásky, ale to je mimoriadna a vzácna vec a nikto si ju nemôže vynútiť. A preto sa pokúsme hľadať obyčajnú ľudskú odpoveď, obmedzenými prostriedkami ľudskej reči.
Zvyk alebo povinnosť?
V detstve sme sa nepýtali, prečo chodíme do kostola. Starší človek je na to zvyknutý; v nedeľu a vo sviatok ide do kostola tak, ako ho to naučili rodičia a ako to robil vždy. Keby sa ho na to opýtal niekto iný, odpovedal by, že to od neho cirkev žiada. Je to iste dobrý dôvod, ale keby chodil do kostola len preto, že má a musí, asi by tu niečo nebolo v poriadku. Hľadali by sme ako deti dôvod, ako sa zbaviť tejto povinnosti. Poznal som jednu inak veľmi zbožnú staršiu pani, ktorá sa každý rok tešila na Veľkonočný pondelok, lebo to bol jediný sviatok, kedy sa nemusí ísť do kostola, hovorí Sokol. Bola tak úprimná, že prezradila to, čo všetci dobre poznáme.
Jednu dôležitú vec má podobnú škola a bohoslužba. Nie je to miesto, kam sa chodí „pre zábavu“.
Výraz škola je odvodený od gréckeho slova Schole, ktorého doslovný preklad je „prázdno“. Prázdno, či prázdniny, čas, kedy sa nevyučuje. Grécky výraz smeruje k inej funkcii školy, než aká je v súčasnej dobe. Schole – prázdno je priestorom, kedy človek nie je zaťažený denným zhonom a obstarávaním, a vtedy sa vytvorí medzera, ktorá má akýsi „magický“ účinok. Neprítomnosť starostí otvára náhle pohľad na to, čo nie je všedné, ale mimoriadne. V bežnom živote človek „nemá čas“, ale „čas má človeka“. Schole je príležitosť začať čosi nevšedné, čosi sviatočné. Poukazuje na to aj český výraz „neděle“, kedy sa nepracuje a je možné si vytvoriť priestor pre Boha slávením bohoslužby (R. Palouš). S chodením do kostola je to dnes o niečo ťažšie než s chodením do školy. Do kostola chodiť nemusíme a väčšina ľudí v našom okolí tam ani nechodí. Takže prečo by som mal do kostola chodiť práve ja? Zatiaľ čo pre väčšinu ľudí na svete je normálne veriť, pre väčšinu Čechov je normálne neveriť, alebo byť ateistom. Podľa výskumu religiozity v ČR sú v Čechách najviac religióznymi ľuďmi seniori. Typický človek, ktorý je veriaci a ako taký verí podľa cirkevného učenia, má viac ako 60 rokov a je ovdovelý. (Prudký, 2001).
Čo je dnes iné ako v minulosti
Dnes sa spoločnosť výrazne zmenila a my starší sme to ešte zažili. Keď sme ako deti prišli v lete na vidiek na prázdniny, boli v nedeľu v kostole takmer všetci. Dnes to už môžete zažiť len v niektorých krajoch. Ale než začneme kritizovať morálny úpadok spoločnosti, mali by sme si všimnúť, čo sa s nami a v našom okolí za posledných sto či dvesto rokov zásadne zmenilo. Poľnohospodári a pastieri boli v minulosti celý deň vonku. Večer sa doma stretla celá rodina a všetci sa tešili na nedeľu – len v nedeľu sa nepracuje a v kostole sa môžu všetci stretnúť. Po bohoslužbe sa vonku či v hostinci môžu porozprávať, dozvedia sa nové veci a dohodnú sa na tom, čo potrebujú. Nedeľný kostol bol ich „verejnosť“. Okolo kostola sa vytvárala kultúra obce. Neboli noviny, správy sa šírili ústne.
Dnes žijeme takmer všetci v mestách a tam je spôsob života iný. V starších a tradičných spoločnostiach mali náboženské slávnosti a sviatky predovšetkým verejnú funkciu. Veľmi dlho bola účasť na bohoslužbách povinná a kto sa jej nezúčastnil, sám sa vylúčil zo spoločnosti.
Vo viere a náboženstve existujú dve skupiny ľudí. Ľudia, pre ktorých viera je putom s Bohom, podobne ako manželstvo. Druhú skupinu tvoria „rozvedení“ s Bohom, ktorí jedným uchom počúvajú o náboženstve a druhým to púšťajú von. Také delenie nie je len dnes. Tiež Ježišových súčasníkov by sme mohli rozdeliť na tých, ktorí sa usilovali o hlbšie prežívanie viery, a na iných, ktorí prežívali náboženstvo len povrchne. Motívom ich konania nebola láska, ale len súbor pravidiel. (A. Fabian).
Je kresťanstvo len morálka?
Vedľa zmienenej sociologickej premeny pôsobí aj iný dôvod, prečo sa aj mravne citliví alebo dokonca veriaci ľudia domnievajú, že nemusia chodiť do kostola. Týka sa to vzťahu náboženstva a mravnosti či morálky. V kresťanstve, aj v iných monoteistických náboženstvách, sa praktický a životný vzťah človeka k Bohu musí prejavovať aj v tom, ako koná vo vzťahu k blížnym. V podobenstve o Poslednom súde sa Syn človeka nebude pýtať, či človek chodil do kostola, ale na celkom iné veci: komu si dal jedlo, koho si zaodel, koho si sa ujal a koho si navštívil vo väzení (Mt 25,34-45). Keď sa v novoveku západné kresťanstvo rozdelilo, zdalo sa premýšľavým ľudom, že napokon nejde o nič iné len o individuálnu mravnosť, ako to žiada Desatoro. (H. Kűng), že treba morálku oddeliť od náboženstva. Ako si svoj vzťah k Bohu sám predstavujem a praktizujem, alebo o žiadnom Bohu vôbec ani neuvažujem, je moja osobná vec.
Lenže tu sa prehliadajú dve veľmi dôležité veci. Dobre žiť a konať sa musí človek stále učiť. Potrebuje podporu, napomenutia, príklady. Ale ani pri tej najlepšej snahe sa nevyhne tomu, že prikázania porušil a že niečo zlé vykoná a zlyhá. A pokiaľ také zlyhanie nechce len zapierať, pokiaľ sa nechce len vyhovárať, sám si s ním ťažko poradí a ani laická morálka mu v tom nepomôže. Čo si vykonal, to je predsa tvoja vec – tak to počul Judáš a išiel sa obesiť (Mt 27,4).
V Božom slove počúvame aj to, čo si nemyslíme
Do spoločenstva, ktoré vyznalo svoje viny a zlyhania, prichádza Kristus najskôr v Božom slove a hovorí vždy niečo, čo si nikto z nás nemyslel alebo čo ani nechcel počuť, alebo možno už aj zabudol. Už v spoločnej modlitbe, ktorej sa podľa evanjelia zúčastňuje sám Kristus (Mt 18,20), si s ním aj navzájom potvrdzujeme, že nie sme si ľahostajní, že naše osudy nie sú len naše a že nikdy nie sme celkom sami. Potom nasleduje slávenie eucharistie. Na záver bohoslužby sme poslaní do sveta a jeho problémov s milosťou a nádejou. „Vo svete máte súženia. Ale vzchopte sa, ja som premohol svet.“ (J 16,33)
Čo nami pohlo, aby sme išli do kostola, je Duch svätý. Keby sme nemali v sebe Ducha Božieho, tak by sme išli inam. Keby bol v nás „duch športu“, tak by sme išli na ihrisko. Keby v nás bol iba „duch vlastníctva“, tak by sme išli do Tesca niečo si kúpiť.
Ale v nás je Duch svätý a ten Duch Boží nás nabáda konať dobro, byť milosrdným, ísť do kostola na bohoslužbu, pomodliť sa. Je to impulz, ktorý vychádza z Boha.
Štefan Šrobár
Český zápas 15/2024 z 14. 4. 2024
