(ČZ 41/2025) Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu.
Je čas narodiť sa i čas umrieť, čas sadiť i čas vytŕhať zasadené; čas zabíjať i čas uzdravovať; čas búrať i čas stavať; čas plakať i čas smiať sa; čas horekovať i čas radovať sa; čas odhadzovať kamene i čas zbierať kamene; čas objímať i čas vyhýbať sa objímaniu; čas hľadať i čas strácať, čas zachovávať i čas odhadzovať; čas roztrhať i čas zašívať, čas mlčať i čas hovoriť, čas milovať i čas nenávidieť, čas vojen i čas pokoja.Kaz 3,1-8
V citáte z knihy Kazateľ, ktorý je uvedený vyššie, je obsiahnutá celá problematika. Eutanázia sa najčastejšie definuje ako usmrtenie na žiadosť. Od samého úsvitu ľudských dejín prináša tento fenomén znepokojenie a veľkú polemiku. Celé stáročia prebieha diskusia o tom, do akej miery má človek oprávnenie nakladať so svojím životom podľa svojho vlastného uváženia. Takéto rozhodnutie sa dostáva do príkreho rozporu s mnohými filozoficko -náboženskými princípmi.
Žijeme v dobe, v ktorej sa všetko relativizuje, hľadajú sa alternatívne pohľady, stanoviská, a sme svedkami toho, že aj hodnota ľudského života, ktorá bola donedávna posvätná, už takou prestáva byť. Zmena kultúry vstupuje do nášho spôsobu vnímania utrpenia a smrti. Tým, že medicína zvýšila svoju schopnosť liečiť a predĺžiť za určitých podmienok život, môžu v niektorých prípadoch vznikať rôzne dilemy morálneho charakteru. V dôsledku týchto skutočností a aj celkovým trendom nastavenia spoločnosti, v ktorej sa vyzdvihuje mladosť a výkonnosť, sa u časti ľudí vynárajú otázky o zmysle a význame choroby, staroby či dokonca ľudského života ako takého.
Choroba a utrpenie sa zďaleka nedotýka len telesných funkcií človeka. Má svoj odraz v psychike a neraz ho privádza k celému radu existenciálnych a spirituálnych otázok. Každý človek hľadá a pozná hĺbku svojich istôt a tiež toho, čo jeho život presahuje. Obzvlášť v hraničných situáciách, o ktorých hovoril psychoterapeut V. E. Frankl, teda v konfrontácii s bolesťou, ťažkosťami alebo blízkosťou smrti, sa tieto hĺbky človeka viac či menej odkrývajú.
Človek, ktorý sa nachádza na nemocničnom lôžku, potrebuje okrem liečenia, v ktorom zaiste vidíme prvoradú úlohu lekárov a zdravotného personálu, ešte niečo viac. Potrebuje predovšetkým tých, ktorí mu rozumejú, zdieľajú jeho stavy, nádeje i beznádeje, radosti i úzkosti, teda tých, ktorí ho v jeho neľahkej situácii sprevádzajú, aby nebol v svojej chorobe sám a izolovaný. Zinscenovaná smrť, teda eutanázia, je však cestou k úplnej izolácii.
Z kresťanského pohľadu nemáme právo voľne a bez obmedzenia disponovať s vlastným životom. Život sme si sami nedali, dostali sme ho od Boha ako dar, a preto je aj Boh jeho zvrchovaným pánom.
Súčasný človek, existujúci v sekularizovanej spoločnosti, sa považuje za najvyššiu formu uplatňovania nezávislosti na individuálnej i sociálnej úrovni, často pozabúda na posvätnosť života a ľudskú dôstojnosť. Tieto hodnoty pre neho stratili význam, a tak už nie je schopný hodnotiť skutočnosť z etického a náboženského hľadiska. Chce si užívať život a nekriticky prijíma všetko to, čo ponúkajú médiá: mýtus o všemohúcnosti človeka.
Prehnaný individualizmus zdôrazňuje právo jednotlivca rozhodovať sa a riadiť svoj život.
Žijeme v dobe, v ktorej nejestvuje pravda, nieje ani žiadna univerzálna etika, morálna autorita, ani všeobecne platné hodnoty. Ironický dôsledok individualizmu je v tom, že zameranie sa na individualitu sa v konečnom dôsledku obracia proti absolútnosti ľudskej dôstojnosti. Vyjadrené Dostojevským, „ak nie je Boh, potom je všetko dovolené“. Nachádzame tu úzku súvislosť medzi našim vzťahom k Bohu a morálkou. Skutočná etika, schopná rozlišovať medzi tým, čo je správne a čo nie, vypláva z poznateľnosti, že ľudská bytosť zodpovedá za svoje konanie vyššej Autorite.
Predstava smrti je pre ľudí západného sveta často cudzia a vzdialená. Všetky udalosti, ktoré považujeme za nedokonalé a zbytočné, sa snažíme ignorovať. Herec Woody Allan vyjadril postoj mnohých ľudí k vlastnej smrti týmito slovami: „Nebojím sa zomierania. Len nechcem byť pri tom, keď sa to stane.“ Úzkostlivo skrývame ľudské úmrtie, márnice, neraz našich zosnulých necháme odviesť z nemocnice bez akéhokoľvek obradu priamo na kremáciu. Cintoríny čoraz častejšie nadobúdajú podobu parkov či verejnej zelene.
Sekularizovaná spoločnosť vyzdvihuje slobodu, ktorá človeku umožňuje bez akýchkoľvek obmedzení prežívať prúd zábavy, pôžitku a konzumu. Čo sa týka volania po slobode, prikláňam sa k názoru V. E. Frankla, ktorý vo svojom diele Vôľa k zmyslu o slobode povedal okrem iného toto: „Sloboda však nie je posledným slovom. Sloboda je len časťou príbehu a polovicou pravdy. Je len negatívnym aspektom celého fenoménu, ktorého pozitívnym aspektom je zodpovednosť. Sloboda je v skutočnosti ohrozená tým, že zdegraduje do obyčajnej ľubovôle, pokiaľ nie je uplatňovaná zodpovedne. A preto odporúčam, aby socha Slobody na východnom pobreží bola doplnená sochou Zodpovednosti na pobreží západnom.“
Ladislav Moravík,
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava
Ilustrační foto: Unsplash.com/ Annie Spratt
Český zápas č. 41 z 12. 10. 2025
