(ČZ 44/2025) Pre rakúskeho psychológa Viktora Emanuela Frankla (1905 – 1997) je utrpenie a bolesť tajomstvom, ktoré nie je celkom možné poznať zvonku. Kresťanský pohľad neglorifikuje bolesť a utrpenie, ale ani ich celkom neodmieta. Nachádza v nich zmysel, podobne ako logoterapia, ktorú Frankl založil. Vrcholom zmyslu je zjednotenie sa s trpiacim Kristom, ktoré vidí ako cestu k definitívnemu naplneniu života za hranicou smrti.
Frankl poňal hľadanie zmyslu ako neustály proces konkrétnych otázok a odpovedí: „V storočí, v ktorom sa zdá, že Desatoro prikázaní stratilo pre toľko ľudí platnosť, musí byť človek schopný vypočuť 10 000 prikázaní, ktoré sú obsiahnuté v 10 000 situácií, s ktorými je jeho život konfrontovaný.“ Základná franklovská otázka po zmysle teda je: „Čo teraz odo mňa život očakáva?“, alebo povedané ako výzva: „Kto iný, ak nie ja, a kedy inokedy, ak nie teraz?“
Z uvedených otázok vyplýva, že k nachádzaniu zmyslu je potrebné byť aktívny, odpovedať na jedinečnú a neopakovateľnú výzvu v situácii. Frankl predpokladá, že jedinec má cit pre to, čo je v danej situácii najlepšie, správne a hodnotné. Hovorí o orgáne zmyslu – svedomiu. Svedomie intuitívne zabezpečuje spojenie človeka s transcendentnom a dáva človeku ponuku, čo je správne v danej situácii urobiť. Nič mu nezakazuje, neprikazuje, ani ho nijako netrestá, necháva ho slobodným. Človek má nakoniec aj slobodu sa rozhodnúť proti svojmu svedomiu. Pokiaľ však nerealizuje hodnoty a nežije svoj potenciál, prichádza pocit dlhu voči hodnotám, ktoré boli rozpoznané, ale neboli uskutočnené.
Frankl sa pýta, ako sa trpiaci človek, ktorý zažíva deštrukciu životne dôležitých hodnôt – je vystavený utrpeniu, vine, smrti, alebo sa nachádza v situácii, kedy je nemôže realizovať, postaví k danosti svojho osudu. Či nájde dôvod „pre čo“ utrpenie znášať a „pre čo“ žiť ďalej. Frankl popisuje tzv. vzdormoc – schopnosť vzdorovať, pretvoriť i negatívne aspekty života v niečo pozitívne a konštruktívne. Je to schopnosť naplniť život zmyslom i za tragických podmienok: „obrátiť utrpenie v dielo a čin, vyvodiť z viny príležitosť zmeniť sa k lepšiemu a vyvodiť z ľudskej pominuteľnosti podnet k uskutočneniu zodpovedného činu“, uvádza vo svojom kľúčovom diele Napriek všetkému povedať životu áno.
Frankl je presvedčený, že optimizmus dokáže v každej, i zdanlivo beznádejnej situácii nájsť zmysel. Frankl to nazýva tragický optimizmus. V utrpení sa skrýva potenciál rastu. Vedomie zmyslu dáva človeku nádej a silu bojovať navzdory všetkým nepriaznivým okolnostiam, vydržať útrapy, nešťastie, nemoc, tragédiu i vojnu. Frankl sám svojím životom, kedy čelil hraničnej situácii v koncentračných táboroch, tieto predpoklady dosvedčil.
Frankl rozlišoval dve roviny pýtania sa po zmysle. V prvej rovine sa človek zamýšľa nad zmyslom konkrétneho okamihu. V druhej rovine sa zamýšľa nad všeobecným zmyslom života v jeho celistvosti. „Všetko, čo sa človeku prihodí, musí mať nejaký posledný zmysel, nejaký vyšší zmysel. Avšak tento vyšší zmysel nemôžeme poznať, musíme v neho len veriť.“
Zakladateľ logoterapie sám veril, že na pozadí všetkého je absolútna hodnota – Boh. Obe roviny pýtania sa po zmysle sa pritom navzájom prelínajú a ovplyvňujú. Frankl k tomu použil metaforu filmu. Aj film sa skladá z tisícov jednotlivých scén a každá jednotlivá scéna dáva divákovi zmysel, ale zmysel celého filmu zistíme až na konci celého filmu.
Ladislav Moravík
VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava
Foto Viktora Frankla: ukhypnosis.com
Český zápas č. 44 z 2. 11. 2025
