(ČZ 13/26) Vo viacerých kresťanských náboženských prúdoch sa stretávame s presvedčením, že naše rozhodovanie, naša voľba je veľmi limitovaná. Vychádzajú pritom z fatalizmu (viera v osud). Sloboda podľa nich je len fikcia. Podľa takejto koncepcie je cesta človeka vopred určená.
S vierou v predurčenie prichádza jeden z hlavných reformátorov kresťanstva Ján Kalvín. Hoci vychádza úplne z opačných vieroučných zdrojov ako islam, dospieva k podobným záverom. Kalvín sa inšpiroval dielom sv. Augustína. Vo filozofických otázkach, hlavne v jeho pohľade na pôvod zla sa zrejme podpísalo desaťročné pôsobenie v náboženskej spoločnosti manichejcov.
Keď hovorí Augustín náboženskou rečou, je pre neho dobro jednoducho to isté čo Božia vôľa. Keď chce však načrieť hlbšie, povie: Dobro je dané s „Večným zákonom“ (lex aeterna). Vo svojom hlavnom filozoficko-teologickom spise Boží štát (Civitas Dei) rieši aj jeden z najťažších filozofických problémov – otázku ľudskej slobody. Práve v čase, keď Augustín písal uvedené dielo, prepuká spor o výklad tejto otázky. Na jednej strane stojí britský mních Pelagius, ktorý zastáva názor, že človek sa rodí bez hriechu a je slobodný. Blaženosť a spasenie môže dosiahnuť vlastnými silami, ak sa bude držať Kristovho učenia. Pelagius nachádza množstvo stúpencov, hlavne medzi východnými kresťanmi. Augustín sa postavil proti pelagianizmu svojou náukou o predestinácii (božskom predurčení). Podľa tohto učenia sa len Adam, ako prvý človek, narodil slobodný a bez hriechu. Mal možnosť riadiť sa Božou vôľou a dosiahnuť nesmrteľnosť. Pretože však Adam, zvedený diablom, prepadol hriechu, sú všetci ľudia týmto jeho hriechom zaťažení ako hriechom dedičným. Nie sú už preto slobodní, musia podľa svojej prirodzenosti hrešiť a podrobiť sa smrti. Boh však vo svojom milosrdenstve vykupuje ľudí svojou milosťou. Nie však všetkých ľudí. Niektorých vyvolí, iných zatratí, a to len „podľa jeho múdrej a skrytej vôle“, t.j. z ľudského hľadiska „ľubovôle“.
Pri svojom učení o dvojakej predurčenosti k spáse a k zatrateniu vychádza zo svätého Písma – najmä z Listu Rimanom. „A hoci sa ešte ani nenarodil, ani neurobil nič dobré ani zlé – aby ostalo v platnosti Božie rozhodnutie, čo sa týka vyvolenia, nie zo skutkov, ale z vôle toho, ktorý povoláva...“ (Rím. 9,11-12). Pavol zdôrazňuje, že Boh sa teda „zmilúva nad kým chce a zatvrdzuje koho chce“ (Rim. 9,18). Vyzerá to tak, že je dopredu dané Božím rozhodnutím, že časť ľudstva je povolaná k blaženosti a spáse a iná časť je odsúdená k večnému zatrateniu. Cirkev Augustínovo učenie do značnej miery korigovala: Boh vo svojej dobrotivosti nikoho nevylučuje z programu spásy. To ale nezamedzuje, že ako všetko vediace Bytie dopredu nepoznal konečné rozhodnutia človeka.
Pretože Augustín vo svojej náuke o predurčení uznáva len vôľu Božiu, bolo pre neho veľmi ťažké vysvetliť vznik zla vo svete. Dôsledné by bolo zlo vôbec poprieť. A tak na mnohých miestach svojich spisov Augustín vykladá zlo len ako neprítomnosť dobra, ako je tma neprítomnosťou svetla.
Postoj Augustína k teodícei nebol jednoznačný a dosť kolísal.
Podobne ako Augustín, aj Ján Kalvín sa zaoberal otázkou predurčenia. Zachádza však omnoho ďalej ako sv. Augustín a predurčenie sa stáva jedným z kľúčových bodov v jeho reformačnom úsilí. Prívržencom prisľúbil, že veriaci spoznajú vlastnú vyvolenosť na večnú spásu (predestináciu) podľa ovocia svojej práce a splnenia svojich povinností.
Reforma, ktorú zavádzal Kalvín, sa však netýkala len teológie, správnej interpretácie svätého Písma, ale snažil sa podľa jeho cirkevného poriadku riadiť aj verejný život v meste jeho pôsobenia v Ženeve. V roku 1541 si mestskou radou nechal schváliť svoj cirkevný poriadok a do detailov riadil život občanov Ženevy prísnym teokratickým režimom. Zakázal nosiť luxusné šaty, „za hry vzbudzujúce hnev, tanec a iné výstrednosti“ boli ukladané prísne tresty. Kto sa proti poriadku prehrešil, toho bolo potrebné priviesť na správnu cestu a v prípade potreby potrestať vykázaním, alebo aj smrťou. V prvých rokoch jeho cirkevnej vlády bolo vynesených 56 rozsudkov smrti a 78 vyhnanstiev. Rozsudok smrti vyniesol aj nad lekárom a humanistom M. Servetusom, ktorý hľadal v Ženeve azyl pred inkvizíciou. Pre jeho mylné názory o sv. Trojici ho dal upáliť ako heretika.
O sto rokov neskôr španielsky kňaz Michael de Molinos prichádza s novým učením – kvietizmom (lat. guies – pokoj). Svoje názory predkladá v diele Duchovný sprievodca (Guida spirituale, 1675). Učí, že na dosiahnutie dokonalosti človek musí prejsť do stavu úplnej pasivity, vzdať sa vlastnej vôle a s čistou vierou sa odovzdať Bohu, aby robil s nim, čo chce. Pápež v roku 1687 toto učenie vyhlásil za bludné, nakoľko pokoj a pasivita v duchovnom živote mohli viesť k falošnému mysticizmu.
Ladislav Moravík, VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava
Ilustrace: Benjamin West, Vyhnání Adama a Evy z ráje/ National Gallery of Art, Washington
Český zápas č. 13 z 29. 3. 2026
