V souvislosti s článkem o vzniku naší církve v Liptovské Osadě jsme telefonovali do Martina faráři Rasťovi Mišurovi. Ještě před málo lety sloužil občasnou liturgii v této obci. Poslal nám fotografie kostela před rekonstrukcí, také napsal svůj pohled na život církve mezi Malou a Velkou Fatrou.
História pozná veľa bolesti, nevraživosti, nepravdy, no i napriek mnohým bolestiam nám odkrýva veľa heroizmu, obeti, empatie a neustáleho hľadania pravdy. Učíme sa z histórie, aký nemáme byť, a zároveň aký by sme mali byť. Kto mal väčšiu alebo menšiu pravdu, vieme viac menej vyhodnotiť len z diaľky, pretože na pochopenie mnohých skutočností by sme museli cestovať v čase.
Mnohé krivdy si nesieme zo sebou ako taký talizman a namiesto toho, aby sme ich pretavili do všeľudského odpustenia, sme celý šťastný, že môžeme s „láskou“ na to všetko neustále spomínať...
Ja sám ale nechcem uviaznuť v minulosti, pretože sa potom neviem pohnúť. Áno, sú udalosti, ktoré treba dávať ako memento pre ľudstvo, napr. svetové vojny...
Kristus zomrel a vstal z mŕtvych je možno pre niekoho história, no pre mňa je to aktuálna prítomnosť.
Tam, kde je Pán, prestáva vzájomné obviňovanie, tam je cesta - úplne nový pohľad aj na naše vlastné zlyhania, na odpustenie a lásku, pravdu - pravdivý pohľad, aj na vlastné porozumenie seba samého, identitu v prítomnosti Pána a život - večný ako aj prítomný.
Nemám pocit, že musím neustále prezentovať historické krivdy. Chcel by som sa chváliť krížom nášho Pána, no nie vždy mám na to dostatok odvahy. Minule mi jedna veriaca povedala, že keď nestíha rannú modlitbu, vždy si povie a pozve Pána slovami: „Pane, poď so mnou do práce“. Povzdychol som si, aký účastný a osobný rozhovor, aká autenticita osobného až intímneho vzťahu k Pánovi. Možno sme aj my sami niekedy stratení a práve takýto ľudia nás vedia nakopnúť svojím jednoduchým, no o to viac úprimným vyjadrením svojej viery a dôvery k Pánovi a keby to nebol hriech až závidenia hodné.
Náboženská obec Liptovská Osada sa pretavila do náboženskej obci Martin. Po opravení kostola máme džentlmenskú dohodu, že pri veľkých spomienkových udalostiach máme dvere otvorené - vďaka Bohu.
Bohoslužby sú už len v nedeľu v Martine, a počujem vašu otázku – a koľký sa zídete? Zahrám sa na štatistický úrad: z tých, ktorí sa prihlásili v našom prostredí, tak je to cca 10 %, to je vyjadrenie matematické. V skutočnosti 4, 5, 6, 7, 8, 9, ako kedy, bolo nás úž aj 16, Bohu vďaka.
A hoci sme vďačný za odvahu farára Matťašovského a mnohých, ktorí si veľa vytrpeli, my by sme mali pokračovať v ohlasovaní evanjelia. Nie je to cesta ľahká, ale cesta pravdivá.
Sovisející článek: Ján Matťašovský na Liptově zasel sémě nové církve, ale plodů se nedočkal
Rastislav Mišura, NO Martin
Na snímku autora je fara v Liptovské Osadě
