Dávid bol silou Izraela. Šalamún bol jeho ozdobou. U Dávida meriame úsilie, nadšenie, ba aj vášne a slabosti. Šalamún sa nám pozdáva ako vzdialený obraz v nádhernom ráme. Je v ňom čosi z povýšenca, ktorý chce mať všetko, čo obdivuje. Egypt má vozy. Aj on si ich kúpi. Týr má loďstvo, prečo by ho nemal aj on?
A tá záľuba v nádhere a pohodlí bude škodlivá jeho kráľovstvu, ktoré sa rozpadne, sotva zavrie oči. Izrael mu však dal prednostné miesto vo svojej tradícii. Tento malý národ, ktorý tak dlho kočoval, ktorý poznal útlak a čoskoro ho opäť zakúsi, mu vďačí za to, že upevnil jeho slávu (D. Rops).
Šalamúnovo kraľovanie začalo dozvukmi drámy, ktorú tvoril zápas o trón. Len čo sa ho Šalamún zmocnil, začal si počínať despoticky. Rad radom odstraňoval tých, ktorí neboli na jeho strane.
Život a činnosť kráľa Šalamúna zaznamenávajú dve biblické diela: knihy Kráľov (1 Kr 1,28 – 11,43) a knihy Kroník (1 Krn 28, 9, 2 Krn 1, 1 – 9,31)
Prvá kniha Kráľov mala zrejme ako podklad staré pramene, ktoré asi koncipovali pisári samého kráľa Šalamúna. „Kráľovi pisári“ pracovali v štátnej správe a boli súčasťou dvora, kde vrchný pisár zastával funkciu „ministra“ a mal pred sebou „kancelára“ (mazkir), ktorý sa staral o štátne záznamy. Ako vysoký úradník bol vrchný pisár jedným z kráľovských radcov. Niektorí pisári plnili určité úlohy aj v chráme. Vyššie postavení pisári mohli v paláci alebo v chráme bývať. Pisársku profesiu často vykonávali celé rody. Niet sa čo diviť, že táto súkromná kronika nejakého dvorného životopisca je plná chvály na kráľa. Udalosti profánnych dejín ustupujú do úzadia, vystúpil náboženský záujem o Šalamúna v súvislosti so stavbou chrámu. Ale v oslavnej novele o kráľovi nechýba upozornenie, že aj Šalamún v v celej svojej nádhere a veľkosti bol tiež chybujúci človek, a že práve on spôsobil rozdelenie ríše. Celkove však prevažuje pozitívne hodnotenie. Apologéti oddaní kráľovi, ktorí zložili knihu Kráľov krátko po Šalamúnovej smrti, písali štýlom a v zámere deuteronomistu. Pozorujeme ich snahu ukázať na jedinú ústrednú svätyňu, v ktorej má byť Boh uctievaný. Súčasne sa veľmi ostro odmieta akákoľvek forma pohanskej modloslužby. „Keď sa ( ... ) Izrael usadil medzi Kanaánčanmi, materializoval svoje predstavy Boha, zamenil si ho za pohanské božstvá a začal sa domnievať, že na Boha je možné zapôsobiť a ovplyvniť ho obetami a náboženskými úkonmi. Boh pre neho potom prestal byť Otcom, milostivým Pánom...“ (V. A. Žák). Postoj Kníh kráľov k monarchii a chrámu však ukazuje, že na ne nemožno nazerať ako na niečo absolútne. Sú podriadené predovšetkým Tóre. Deuteronomista (posledný redaktor materiálu tvoriaceho obsah kníh Dt, Joz, Sdc, 1 – 2 Sam a 1 – 2 Kr svoje dielo zostavil počas babylonského zajatia okolo roku 550 pred Kristom) si uvedomuje, že hlavný problém histórie Izraela spočíva v otázke správneho vzájomného pomeru Mojžiša a Dávida (G. von Rad). Požiadavky a sankcie Tóry teda poskytujú kľúč k pochopeniu histórie Izraela.
Ak králi rešpektovali Tóru, zvlášť jej požiadavku pravej bohoslužby v centrálnej svätyni, vo všeobecnosti sa im darilo. V opačnom prípade sa im viedlo zle.
Celkom inú správu o kráľovskej dobe a o Šalamúnovi nachádzame v knihách Kroník, ktoré opisujú históriu Izraela až do návratu z exilu. Boli dokončené až v poexilovej dobe po roku 400 pred Kristom. Sústreďujú sa na dôležité okamihy náboženského života.
V poexilovej dobe mal Izrael iné problémy, než v dobe, keď boli napísané Knihy kráľov. Ide o novú orientáciu izraelského národa, ktorý sa vrátil z exilu. Toto nové zameranie sa má vyvodiť z úvah o dejinách izraelského národa a z ich výkladu. Preto tu vidíme snahu, aby problémy poexilovej doby boli odôvodňované a riešené z hľadiska histórie. Autorom kníh Kroník nejde len o registrovanie dejinných udalostí, ale o význam dejín a poučenie, ktoré je treba získať z histórie. Na to treba prihliadať, keď porovnávame Knihy kráľov s Knihami kroník a pritom zisťujeme protikladné údaje. Autori Kroník vyjadrili dejinné podanie vo forme výkladu, ktoré nazývame „midraš“. Slovom midraš rozumie židovská tradícia „aktualizujúci výklad nejakého úryvku Písma, ktorý má viesť k náboženskému povzneseniu a úteche“. (A. Deissler) V prípade Kroník to znamená, že rozprávajú dejinnú udalosť s určitým náboženským zámerom.
V poexilovej dobe bolo nutné zdôrazňovať Izraelitom: „Neklesajte na mysli, ale vráťte sa k Dávidovi a jeho viere, späť ku chrámu, ktorý musí byť znovu vybudovaný!“ Knihy kroník si kladú za cieľ uistiť svojich čitateľov, že dejiny nie sú hádanka, a že Boh neopustil históriu, aby bol mimo až do akejsi očakávanej chvíle, kedy sa do nej opäť prelomí. Boha smieme poznávať v chráme pri bohoslužbách. Máme mu dôverovať a počúvať ho v každodennom živote s nádejou, že jeho milostivé panovanie nakoniec zakúsi celé ľudstvo.
Knihy vedú čitateľa, či už s tendenciou absorbovať pohanstvo alebo sa naopak od jedincov nežidovského pôvodu dištancovať, k dôslednému kráčaniu po Božích cestách. Zároveň dávajú najavo tiež otvorenosť voči každému, kto je ochotný tento záväzok prijať. Veľká kráľovská doba poskytuje silu prekonať biedu a mať opäť podiel na Božích prisľúbeniach. Izraelské kráľovstvo a Dávidova monarchia sa síce – zvonku posudzované – rozpadli, ale Boh ich „trvanie“ zaistil „navždy“. Preto aj po exile v čase núdze prejaví svoju vernosť a pomoc. V tomto duchu zaznievajú povzbudenia proroka Ezechiela, ktorý videl vo veľkolepej vízii obnovu izraelskej ríše a vybudovanie nového chrámu (A. Läpple).
Šalamúnovo meno vyjadrovalo predstavu blahobytu, pokoja a dokonalosti. Je „šťastným, dokonalým“ kráľom. Aby naznačili, že jeho panovanie bolo časom pokoja a poriadku, tvrdili, že vo sne si žiadal od Boha múdrosť pred ostatnými dobrami. Byť múdry znamená rozumieť skutočnosti, „nadobudnúť si spravodlivosť, mravopočestnosť a priamosť“, ctnosti, ktoré pochádzajú od Boha, lebo „bázeň Pánova je počiatkom múdrosti“. Kým Dávid viedol vojny na všetky strany, Šalamún sa snažil vnútropoliticky stabilizovať pozície, ktoré zdedil po Dávidovi. Venoval sa vnútornej politike štátu, ale so zreteľom vytvoriť a rozvíjať medzinárodné vzťahy, a to tak v oblasti hospodárskej, ako v kultúrnej, ba aj v náboženskej.
Šalamún vytvoril obchodné vzťahy a hospodárske kontakty so susednými krajinami. O rozsiahlosti jeho obchodných stykov svedčí obchodné loďstvo, ktoré Šalamún vybudoval, a ktoré bolo celkom novým prvkom v hospodárskom živote krajiny. Archeológovia našli pozostatky Šalamúnovho prístavu a neďaleko aj pece na tavenie medi. Zo Šalamúnovho prístavu v Ecjón – Geberi sa podľa 1 Kr 9, 28 plavili lode do Ofiru, odkiaľ odvážali zlato. Šalamún sprostredkoval výnosný obchod s koňmi a vojnovými vozmi (1 Kr 10,28n).
Zmluvné hospodárske vzťahy mal Šalamún s Feničanmi, menovite s týrskym kráľom Hiramom, ktorý Šalamúnovi dodával stavebný materiál a odborníkov pre stavby. Šalamún sa usiloval o dobré diplomatické vzťahy a jedným prostriedkom na to boli aj ženy jeho háremu (1 Kr 11, 1). Údaj, že Šalamún mal sedemsto kniežacích žien a tristo vedľajších žien, treba v súvise s posvätným číslom tisíc chápať symbolicky.
Najväčším dôkazom Šalamúnovej múdrosti bolo, že rozvinul vojenskú silu, aby ju nemusel použiť. Šalamún bol aj veľký administrátor. Využil príležitosť, aby definitívne zničil Kanaánčanov, z ktorých sa stali nevoľníci s nútenou pracovnou povinnosťou. Neskoršie, keď táto pracovná záloha nestačila, vymáhal pracovníkov aj od Izraela.
Štefan Šrobár
Vyobrazení: Model Herodova chrámu. Zdroj: Wikipedia
