(ČZ 3/2025) Přinášíme plné znění kázání Juraje Dovaly při bohoslužbě 11. ledna 2025 v pražském chrámu sv. Mikuláše.
Keď vznikla pred 105 rokmi Cirkev československá, situácia bola diametrálne iná než dnes. Vtedy to bola celospoločenská udalosť, o novej cirkvi písali noviny, riešili to ľudia na ulici a na námestiach. Dnes vznikne nová cirkev a nikto o tom nevie. Média majú iné témy, pokiaľ kresťanstvo nemá škandály, takmer nikoho nezaujíma. A je zaujímavé, že nejaká nová cirkev, ktorá vznikla napr. pred týždňom, má na bohoslužbách viac ľudí než my. Premýšľali ste niekedy, prečo to tak je?
Pýtal som sa niekoľkých našich duchovných a laikov, čo im v našej cirkvi chýba. Ich odpovede boli dosť podobné: Chceli by sme živú cirkev, aby u nás bolo viac mladých a celkovo viac veriacich. Aby sme si vieru predávali v rodinách. Aby bola cirkev viac otvorená súčasnému svetu, aby sme boli modernejší.
To je paradox. Pred 100 rokmi sme boli moderná cirkev, dnes cítime, že moderní nie sme. Ale potrebujeme byť moderní? Predsa nemusíme prijímať najnovšie trendy a snažiť sa im prispôsobovať. Potrebujeme jediné: byť napojení na Ducha. Duch Svätý je tá pravá autentická sila, ktorá je živá a večná. Duch oživuje všetko: ľudí, cirkev, svet, aj celý vesmír. Duch Svätý bol moderný pred dvetisíc rokmi, je moderný dnes a bude aj za desať tisíc rokov. To je odpoveď na všetky otázky, ktoré nás v cirkvi trápia. Nakoľko budeme my všetci otvorení Duchu, natoľko bude naša cirkev živá a aj moderná.
Duch Svätý je Život sám: všetko z neho vychádza a k nemu sa navracia. Nemá hranice, je to číra sloboda a kto sa mu otvorí, toho uvádza do slobody mysle, duše, aj srdca. A toto nám chýba. Zo zotrvačnosti lipneme na mnohých zdedených myšlienkach a formách, ktorým dnes už nikto nerozumie. Uzavreli sme sa v čase a v dogmatických názorových šablónach, ktoré sú ako suchá koža hada, ktorú ale odmietame zvliecť, hoci je už mŕtva. Podobne to urobila Čína v treťom storočí pred Kristom, keď vybudovala svoj povestný múr. Panovník aj ľud boli spokojní, mysleli si, že už nepotrebujú nič meniť. A keď za pár rokov pozreli von, zistili, že svet je úplne inde a oni tvrdo zaspali.
Prečo sa to stalo? Lebo zabrzdili tok života. Skúste urobiť to, že zastavíte vodu. Máme rieku, ktorá tečie a my ju prehradíme na dvoch miestach, urobíme slepé rameno. Za pár mesiacov sa tam vytvorí bahno a stojatá voda bude páchnuť. Bude z toho mŕtve rameno. Alebo skúste v dome rok nevetrať a zistíte, aký bude zatuchnutý, nebude to miesto k životu.
Boží Duch, to je pohyb – prúdenie večnej, božskej energie. Duch vanie, kam chce – je to nekonečná dynamika, tvorivé prostredie a voľný dych vesmíru. Každý človek, ktorý sa uzavrie vo svojich názoroch a nemenných pravdách a odmieta prijímať nové impulzy a skúsenosti, sa postupne zmení v mŕtve rameno. Každá cirkev, ktorá nie je schopná sa hýbať a kontinuálne sa reformovať, odumiera. To nie je len o nás. Platí to vždy a všade.
Niektorí duchovní mi povedali: Chceme v cirkvi viac porozumenia a lásky a menej sporov. Výborne a čo nám v tom bráni? Veď je to iba na nás. Chceme mať láskavé spoločenstvo, kde vládne láska? Tak sami buďme láskaví. Nebuďme vzťahovační, neurážajme sa, odložme staré krivdy a malicherné spory a buďme k sebe milosrdní a dobroprajní. Žehnajme si navzájom.
Aká je realita? Vznikne spor, poviem (nemenovanej osobe): „Skús tomu človeku odpustiť.“ A príde odpoveď: „Já vím, že máme jako křesťané odpouštet, ale tady to skutečně nejde. Já vím, že se máme milovat, ale tohoto člověka nemůžu mít rád/a. To fakt po mně nemůžeš chtít.“
Čo teda čakáme? Takto kristovská láska nefunguje. Kristovská láska je ako vôňa, šíri sa v priestore a nerozlišuje. Keby sem teraz niekto vošiel s kyticou čerstvých levandulových kvetov, každý z nás pocíti ich vôňu. Tá vôňa nerozlišuje, ale sa daruje, dotkne sa každého z nás. Ak chceme stáť v Kristovi, nemôžeme hovoriť: „Františka mám rád, ale Hanku nie.“ To by bola naša obmedzená ľudská antipatia, ktorá posudzuje a selektuje, ale nemiluje bezpodmienečne.
Túžime po tom, aby sme boli nositelia Kristovej lásky? Tak buďme.
Jeden náš brat mi povedal, že by chcel viac humoru, aby sme sa v cirkvi viac smiali. To sa mi páči. Ľudia sa málo smejú, svet sa málo smeje, my všetci sa málo smejeme. Keby sme sa smiali viac, nebolo by nepriateľstvo a nebolo by na svete toľko nenávisti. Neboli by ani vojny, stali by sa minulosťou. Pozrite sa na diktátorov – Putin a Kim Čong-un sa nesmejú vôbec. Ak áno, tak len naučene a strojene pre kamery a fotografov. Hitler sa nikdy nesmial, Stalin tiež nie. Diktátori sa nesmejú, lebo by prejavili svoju prirodzenú ľudskosť, mäkkosť a zraniteľnosť. Chcú vytvárať falošný obraz tvrdosti a prísnej autority, preto sú stále vážni a naštvaní.
A všimnite si, že duchaplní ľudia sa zase smejú často – pápež František, brat Roger z Taizé, Dalajláma alebo Desmond Tutu. Púštni otcovia držali zásadu, že každý mních má mať rozvinutú ctnosť hilaritas, teda cnosť vnútornej radosti. Pokiaľ mních radosť srdca stratil, považoval sa za zablúdeného brata. Jeho spiritualita bola neúplná a chybná. Zdravá spiritualita z Ducha je radostná. Nejde o hlasný smiech navonok, ale o tichú radosť.
V Žalme 96. sme čítali, že máme spievať Hospodinovi pieseň novú. Pieseň, ktorá sa pri každej sloke neustále sebaobnovuje. Je to pieseň nebies, vždy nová, svieža a čistá. Je to pieseň Ducha. Ježiš posiela učeníkov, aby zvestovali radostnú zvesť, krstili v mene trojjediného Boha lásky a svet naplnili Božím Duchom. Je to to isté, čo chceme aj my?
Chceme byť nápomocní pri tom, aby bol svet plný vône Boha? Tak tu máme návod: nechajme prúdiť Svätého Ducha, majme sa úprimne radi a vyžarujme radosť. Nie kŕčovité lipnutie na starom, nemennom poriadku, nie vzájomné spory, ale toto chce od nás Kristus. A ak to uskutočníme, tak je veľká nádej, že CČSH bude plná života a aj zbory budú plné.
Redakce
Český zápas 2/2025 z 12. 1. 2025
Foto: Mirko Radušević
Související: Bohoslužba k 105. výročí Církve československé husitské