Z kázání bratra biskupa Juraje Dovaly v Brně na První neděli adventní – přenášeno Českou televizí.
Milé sestry a bratia. V evanjeliu nás Ježiš vyzýva k bdelosti. Zase tá bdelosť, povieme si. V toľkých podobenstvách a v toľkých príbehoch nám Ježiš hovorí o význame bdelosti. Bdelosť si väčšinou predstavujeme ako zbožné mlčanie a očakávanie Kristovho druhého príchodu.
Áno. Ale bolo by to málo. Veď koľkokrát za týždeň si nájdeme čas na zotrvanie v tichu a na kontemplatívnu modlitbu? Raz? Dvakrát?
Kristus nás vedie k tomu, ako žiť s Bohom celý deň. Nielen raz za týždeň na polhodinku. Existuje stará mníšska zásada, ktorú púštni otcovia odovzdávali svojim žiakom: „Keď niekam kráčaš, tak kráčaj. Keď pracuješ, tak pracuj. Keď jež rybu, jedz rybu.“ Všetko, čo robíš, rob duchaprítomne a s myšlienkou na Boha. A tvoj život bude jedna veľká bohoslužba. Toto je bdelosť.
Poviem vám príbeh. Jeden muž si našetril na cestu vlakom do Barcelony. Bol to jeho celoživotný sen. Zodpovedne sa na cestu pripravoval. Nakúpil si všetky potrebné veci, zbalil sa a keď prišiel deň D, celý natešený, ako si cestu užije, nastúpil do vlaku. Vlak sa pohol a ako to už chodí, keď nabral rýchlosť, začal robiť: tudutudu, tudutudu. Netrvalo dlho a muž utlmený monotónnym zvukom zaspal. Spalo sa mu dobre a tvrdo, vlak totiž stále opakoval svoje tudutudu. Takže, keď za dva dni dorazili až do Barcelony, sprievodca musel mužom triasť a budiť ho: „Tak, pane, vstávame! Vystupovať! Ste na konečnej! Prespali ste celú cestu.“
Muž vyskočil ako obarený: „Na konečnej?!“ Dážnikom si začal búchať po hlave a dookola opakoval: „Všetko je stratené! Barcelona! Všetko je stratené!“
V kupé spolu s ním sedel starý mních, počúval jeho nariekanie a po chvíli hovorí: „Čo blázniš, priateľu? Nič nie je stratené. Toto je len Barcelona. Máš ešte dosť času na to, aby si raz na smrteľnej posteli nepočul: Vystupovať, konečná, prespal si celú cestu!“
Je to tak. Väčšina ľudí na planéte spí s otvorenými očami. My všetci spíme. Aby sme sa prebudili a skutočne začali žiť, potrebujeme plne pochopiť, čo nám Kristus v dnešnom evanjeliu hovorí. Je to bdelé vnímanie Boha tam, kde sme. V prírode. V meste, keď kráčame alebo čakáme na autobus. Na Václavskom námestí. Aj v supermarkete, keď stojíme v dlhom rade. Všade môžeme byť bdelý a v mysli si povedať: „Som večný obraz Boha. Som milované Božie dieťa. Bože, tu som.“
Buďme si vedomý večnosti, tam, kde sme. Tak budeme prepojení s Bohom a naša duša môže zotrvávať v tanci božskej radosti.
Bol som nedávno na jednom posedení, kde boli aj kňazi z iných cirkví. Jeden môj priateľ, ktorý sa venuje modlitbe srdca, začal jesť bez toho, aby sa nahlas pomodlil. Jedna pani to spozorovala a vytkla mu: „Vy jste začal jíst a ani jste se nepomodlil. To jste kněz?“
Ako ľahko skĺzavame k omylom a súdom. Keď sa modlíte vo svojej mysli, tak to predsa na vás nikto nevidí. Ale my sme sa príliš pripútali na vonkajšiu formu a lipneme na nej. Uniká nám samotná podstata.
Jedlo je veľký a posvätný dar, takže ho jedzme s vďačnosťou v srdci tak ako ten priateľ. Každé sústo, ktoré vložíme do úst, nech je modlitbou. Buďme bdelí, vnímajme chuť, vôňu a ďakujme Bohu s každým sústom. Celý proces jedenia sa nám stane hlbokou meditáciou. Môžete si to zažiť všetci. Stačí byť bdelý, duchaprítomný, nič na tom nie je.
Na vonkajších formách nezáleží. Či sa predtým prežehnáte alebo nie, je jedno, to je len otázkou náboženskej zvyklosti. Jedna tradícia to má tak, druhá inak. Podstatné je nastavenie našej mysle na Boha, aby sa modlitba odohrávala v našom srdci.
Väčšinou to býva presne naopak. Odriekame nahlas zbožné slová a myslíme pri tom trebárs na špinavú škvrnu na obruse, alebo na neumytý riad. Boh nás v tej chvíli vlastne nezaujíma, naša myseľ poletuje ako motýľ, kam sa jej zachce. Môžeme sa tváriť zbožne, môžeme sa križovať od hlavy po päty, pokiaľ nám chýba bdelosť a naše srdce nie je nasmerované k Bohu, žiadna modlitba to nie je. Keby sme v tej chvíli odriekali telefónny zoznam, vyjde to úplne narovnako.
A takto môžeme pokračovať. Bez bdelosti sa ani lístok na strome nepohne. Ježiš nám ukazuje krásnu cestu duchaprítomnosti.
Stačí sa pomodliť jednu vetu z Otčenáša, ale s plnou pozornosťou a s hlbokým precítením našej duše a bude to lepšie ako 150 bezduchých modlitieb. Je lepšie dýchať a svojím nádychom a výdychom chváliť Boha, než sedieť hodinu bezducho v kostole.
Skúste si jednoduchú vec. Každý deň 20 minút kráčajte a v duši ďakujte Bohu. Či to bude niekde v lese, alebo v meste na tichej ulici, na tom nezáleží. Len kráčajte a buďte prítomní. Nemyslite pritom na to, čo bolo v práci, alebo čo bude k večeri. Kráčajte s bdelou mysľou a hovorte si v duchu: Bože, ďakujem ti. Večný Bože, ďakujem. Nech sa tieto slová stanú piesňou nášho srdca. Dajme do toho cit, aby sme sa láske a vďačnosti otvorili.
Nehľadajme výhovorky, že na to predsa nemáme čas, že si to pre množstvo povinností nemôžeme dovoliť. Každý deň premrháme na mobiloch a sociálnych sieťach more času. Nájdite si 20 minút denne, len kráčajte a ďakujte Bohu. Uvidíte, že sa váš život zmení.
Viete, na čo skutočne nemáme čas? Na život bez Boha. Toľko rokov sme žili v sne ako spiace múmie a nevnímali, že Boh je vždy prítomný. Stále hľadáme výhovorky, prečo tomu tak nie je.
Je tu opäť advent. Kristov príchod sa deje tu a teraz. Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi – hovorí Kristus. Tak je tu či nie je?
O malú chvíľu budeme sláviť eucharistiu, večeru Pánovu a my vyznávame, že je v nej reálne prítomný. Tak je tu alebo nie je?
Na čo stále čakáme? Kristus tu je plne prítomný. Boh je s nami. Nie v budúcnosti bude, ale je tu a teraz. Tá najčistejšia prítomnosť Boha je v chráme našej duše. Buďme si toho vedomí vždy a všade.
Tichý a požehnaný advent, priatelia a pútnici po cestách Ducha.
Juraj Dovala
Z kázání bratra biskupa v Brně na První neděli adventní – přenášeno Českou televizí (Mk 13,33-37)
Ilustrační foto: Hana Fleischmannová
Český zápas č. 51 z 17. 12. 2023
